Legenda o Ferlian
Ferlian nebola Sylským elfom. Ferlian bola ženou rasy Liilánskych elfov, ktorá sa ocitla vo vyhnanstve, okamžite vedela kam sa jej malé nožičky odoberú. Namierila si to priamo do lesov, v ktorých žili Sylskí elfovia, teda do Darheimu, nebola to krátka púť, ani bezpečná, ale ona to zvládla a začala ich sledovať. No pomaly jej telíčko slablo viac a viac tak skončila v domovine Sylských vážne zranená. Našiel ju jeden zo strážcov a zobral ju na ošetrovňu, síce z toho nikto nadšený nebol, ale Paven na tom trval, a ako vyššie postavený jedinec, mohol si to dovoliť. Spýtal sa jej na meno, spýtal sa jej na pôvod a na to, prečo sa nachádza na ich území. Ferlian nebola agresívna, a samozrejme, ani drzá. Bola milá, bola maličká, bola rozkošná, tak ako už ku elfom z jej skupiny patrí. No a ako sa už píše v každej z rozprávok, títo dvaja sa, žiaľ, do seba zamilovali. No a tu a tam, ubehol čas, kedy sa na svete objavil prvý miešanec týchto dvoch rás – spasiteľ Vanius, ktorý bol najhlavnejším dôvodom, pre ktorý vznikol chaos.
Chaos nakoniec naozaj nastal. Venius bol označený za experiment, ktorý si pod ruky vzali traja najvyšší vládcovia Sylských elfov. Odobranie syna sa však nepáčilo ani Pavenovi, ani Ferlian, a tak sa obaja vydali napriek Ferlianinému vyhnanstvu naspäť do jej rodísk. Paven medzi Liliánmi vítaný nebol, a Ferlian už vôbec nie. No boli to roky, a tak už ju nebolo možné spoznať natoľko, aby ju dokázali znova vyhnať, alebo tentokrát už možno aj priamo popraviť. Dostali sa až ku vládcom, a tí, keď sa dozvedeli, ako sa spriečili prírode, ich odsúdili na smrť. Nuž, ich výprava sa neskončila šťastne, obaja prišli o hlavu a ich mená sa navždy zapísali do histórie – v tej dobe v tom najhoršom možnom svetle.
Medzitým Vanius rástol, skúšali na ňom experimenty, skúšali aké vlastnosti zdedil a či to nemôžu využiť. No po určitej dobe, presne niečo takéto napadlo aj druhú stranu, Liliánskych elfov. Mier, ktorý sa kedysi v týchto krajoch tak krásne držal, bol teraz už dávno zahodený v klobúku. Vypukli spory, národy sa trhali o Vaniusa, no ako sa tak neustále viac približovali jeden druhému, a ako sa tieto rasy neustále viac a viac stretávali, „záhadne“ začalo vznikať viac a viac miešancov. Bola to hrôza a des, krušné časy, zlá spoločnosť, až do momentu, kedy sa Vanius dokázal postaviť na vlastné nohy a ako jediný uznávaný miešanec sa postaviť za svoj druh.
A tak vznikli Vanáni- miešanci. Spoločnosť sa vďaka Vaniusovi dokázala znovu uzmieriť a tentokrát začala spolupracovať vo veľkom. Boli už pomaly ako jedna, a tento fakt potvrdila tragická udalosť. Katastrofa na území škriatkov, pri ktorej obrovská časť ich rasy, veľký počet Sylských elfov a taktiež aj Vanánov, zahynuli. Susedné územie, ktoré utrpelo naraz tri prírodné katastrofy – výbuch sopky Levaledis, tornádo Kalikuma a nakoniec nálet dračej letky z neďalekej Dračej skaly – potrebovalo ráznu pomoc. Nuž, Sylskí elfovia sa nezachovali sebecky a prijali do svojich radov už nadobro všetkých. No Sylskí elfovia, Liliáni aj Vanáni boli každý aj napriek spolupráci na iných fyzických, psychických či evolučných stupňoch. Ako jedna spoločnosť sa neraz brzdili, a samozrejme s ich rastúcimi počtami im územia začali byť malé, opracované.
Zakončili to napokon rozhodnutím, že každá z rás pôjde svojím smerom. Rozpŕchli sa do všetkých možných strán, až na menšinu, ktorá na území ostala a odmietala sa ho vzdať. V menšine boli zástupcovia každej rasy, nuž a táto menšina sa už moc nerozšírila - vďaka osídleniu územia ľuďmi, trpaslíkmi a inými. Ich tábor nie je príliš veľký, no nažívajú si spokojne. Nie sú sporní, nie sú arogantní, každý z nich sa črtá jedinečnými talentami, ktoré možno nie sú na tak vysokej úrovni ako kedysi, ale to ani zďaleka neznamená, že sa nedajú použiť.
Ferlian nebola Sylským elfom. Ferlian bola ženou rasy Liilánskych elfov, ktorá sa ocitla vo vyhnanstve, okamžite vedela kam sa jej malé nožičky odoberú. Namierila si to priamo do lesov, v ktorých žili Sylskí elfovia, teda do Darheimu, nebola to krátka púť, ani bezpečná, ale ona to zvládla a začala ich sledovať. No pomaly jej telíčko slablo viac a viac tak skončila v domovine Sylských vážne zranená. Našiel ju jeden zo strážcov a zobral ju na ošetrovňu, síce z toho nikto nadšený nebol, ale Paven na tom trval, a ako vyššie postavený jedinec, mohol si to dovoliť. Spýtal sa jej na meno, spýtal sa jej na pôvod a na to, prečo sa nachádza na ich území. Ferlian nebola agresívna, a samozrejme, ani drzá. Bola milá, bola maličká, bola rozkošná, tak ako už ku elfom z jej skupiny patrí. No a ako sa už píše v každej z rozprávok, títo dvaja sa, žiaľ, do seba zamilovali. No a tu a tam, ubehol čas, kedy sa na svete objavil prvý miešanec týchto dvoch rás – spasiteľ Vanius, ktorý bol najhlavnejším dôvodom, pre ktorý vznikol chaos.
Chaos nakoniec naozaj nastal. Venius bol označený za experiment, ktorý si pod ruky vzali traja najvyšší vládcovia Sylských elfov. Odobranie syna sa však nepáčilo ani Pavenovi, ani Ferlian, a tak sa obaja vydali napriek Ferlianinému vyhnanstvu naspäť do jej rodísk. Paven medzi Liliánmi vítaný nebol, a Ferlian už vôbec nie. No boli to roky, a tak už ju nebolo možné spoznať natoľko, aby ju dokázali znova vyhnať, alebo tentokrát už možno aj priamo popraviť. Dostali sa až ku vládcom, a tí, keď sa dozvedeli, ako sa spriečili prírode, ich odsúdili na smrť. Nuž, ich výprava sa neskončila šťastne, obaja prišli o hlavu a ich mená sa navždy zapísali do histórie – v tej dobe v tom najhoršom možnom svetle.
Medzitým Vanius rástol, skúšali na ňom experimenty, skúšali aké vlastnosti zdedil a či to nemôžu využiť. No po určitej dobe, presne niečo takéto napadlo aj druhú stranu, Liliánskych elfov. Mier, ktorý sa kedysi v týchto krajoch tak krásne držal, bol teraz už dávno zahodený v klobúku. Vypukli spory, národy sa trhali o Vaniusa, no ako sa tak neustále viac približovali jeden druhému, a ako sa tieto rasy neustále viac a viac stretávali, „záhadne“ začalo vznikať viac a viac miešancov. Bola to hrôza a des, krušné časy, zlá spoločnosť, až do momentu, kedy sa Vanius dokázal postaviť na vlastné nohy a ako jediný uznávaný miešanec sa postaviť za svoj druh.
A tak vznikli Vanáni- miešanci. Spoločnosť sa vďaka Vaniusovi dokázala znovu uzmieriť a tentokrát začala spolupracovať vo veľkom. Boli už pomaly ako jedna, a tento fakt potvrdila tragická udalosť. Katastrofa na území škriatkov, pri ktorej obrovská časť ich rasy, veľký počet Sylských elfov a taktiež aj Vanánov, zahynuli. Susedné územie, ktoré utrpelo naraz tri prírodné katastrofy – výbuch sopky Levaledis, tornádo Kalikuma a nakoniec nálet dračej letky z neďalekej Dračej skaly – potrebovalo ráznu pomoc. Nuž, Sylskí elfovia sa nezachovali sebecky a prijali do svojich radov už nadobro všetkých. No Sylskí elfovia, Liliáni aj Vanáni boli každý aj napriek spolupráci na iných fyzických, psychických či evolučných stupňoch. Ako jedna spoločnosť sa neraz brzdili, a samozrejme s ich rastúcimi počtami im územia začali byť malé, opracované.
Zakončili to napokon rozhodnutím, že každá z rás pôjde svojím smerom. Rozpŕchli sa do všetkých možných strán, až na menšinu, ktorá na území ostala a odmietala sa ho vzdať. V menšine boli zástupcovia každej rasy, nuž a táto menšina sa už moc nerozšírila - vďaka osídleniu územia ľuďmi, trpaslíkmi a inými. Ich tábor nie je príliš veľký, no nažívajú si spokojne. Nie sú sporní, nie sú arogantní, každý z nich sa črtá jedinečnými talentami, ktoré možno nie sú na tak vysokej úrovni ako kedysi, ale to ani zďaleka neznamená, že sa nedajú použiť.